Z Kasablanky do Chefchaouenu

Autor: Frederik Orenčák | 24.5.2014 o 13:13 | Karma článku: 6,00 | Prečítané:  919x

Počas svojej popoludňajšej prestávky v reštaurácii švajčiarskej dedinky Silvaplana, učupenej kdesi v Engadinskej doline pri svetoznámom St.Moritz, kde som toho času pracoval, natrafil som na zaujímavé ponuky európskych nízkonákladoviek na Island, pár destinácii po Európe a do Maroka. Možno to bolo tým, že nám v noci napadla ďalšia 40-centimetrová vrstva snehu, zatúžil som po exotike. Byť či nebyť, kúpiť či nekúpiť?! Za tú stovku sa oplatí risknúť! Letenky zabookované, bedekre objednané, kufor pobalený a o mesiac som už sedel s plastovým pohárom od McDonalda na milánskom letisku a čakal na let do ekonomického centra monarchie na severozápadnom cípe Afriky- Kasablanky.

To, že ste sa ocitli na inom kontinente, pochopíte už po prvých minútach po prílete na letisku. "Nerasisticky", iba štatisticky skonštatujete, že odrazu ste vy v menšine, sám vojak v poli, centrom pozornosti, pre mnohých chodiaca európska peňaženka.

 

Prvou zastávkou bola Kasablanka. Z letiska sa pohodlne dostanete vlakom, avšak už prvé obrazy z okna vypovedajú o exotike. Nemám na mysli len palmy, skôr pasúce sa kravy pri letisku, ktoré neskôr vystriedalo pár zdochnutých, ktoré sa už dopásli. Kasablanka je klenot marockých miest. Práve Francúzsko bolo tou krajinou, ktorá kolonizovala Maroko a nikde inde v Maroku nezanechalo také stopy ako práve v Kasablanke. Kasablanka- to je taký malý Paríž bez Eiffelovky. Fasády mnohých budov v štýle "art deco", všadeprítomná francúzština a vôňa croissantov.

 

Býval som blízko Place des Nations Unies, jedného z najvýznamnejších námestí v Kasablanke. Na jednej strane námestia je vynikajúca kaviareň, kde sa za necelé 2€ naraňajkujete a na druhej strane je brána do mediny (trhoviska), kde môžete kúpiť asi všetko, čo len chcete, ale aj to, čo nechcete. Hneď v prvý deň mi znechutila Maroko potýčka s taxikárom. Keď som nemohol nájsť svoj hotel a už sa mi nechcelo piaty krát točiť sa v tom istom kruhu, dohodol som si taxi za 5dirhamov (cca 0,50€). Po niekoľkých odmietnutiach hašiša sme dorazili k hotelu a môj milý taxikár si zmyslel, že pojmom 5dirhamov sa vlastne dohodol na 5eurách, čo som samozrejme zamietol. Dal som mu sľúbených 5dirhamov a ignorujúc jeho arabskú hatlaninu, som vošiel do hotela. Po niekoľkých minútach sa dvojmetrový taxikár, teraz už s výrazom masového zabijaka z kežmarského bitúnku vrátil, dokonca mi vrátil aj mojich 5dirhamov, ktoré chcel vymeniť za 50dirhamovku. Po 15 minútach hádky, francúzsko-anglickej, arabsko-slovenskej, zatiaľ čo recepčný sa snažil splynúť s vysokou modrou vázou za ním, som mu dal 20dirhamov a obaja sme vedeli, že viac mu nedám, tak si ešte raz buchol po pulte, zobral si bankovku s portrétom marockého kráľa a na rozbitom mercedese typu“ druhohory" ufujazdil. Z toho vyplýva prvé veľké ponaučenie pre všetkých, ktorí sa raz ocitnú v Maroku alebo inej arabskej zemi- stopujte len nižších taxikárov ako ste vy sám, ktorí vám nebudú naháňať strach a všetky ceny dohodnite dopredu s tým, že sa ešte niekoľko krát uistíte, že vaša dohodnutá cena je naozaj dohodnutá.

 

 

Deň začnite plnohodnotne ako praví marockí Francúzi alebo francúzski Marokánci- v kaviarni s café au lait, croissant au chocolat et jus d’oranges. Croissanty, ako nemí a jedlí potomkovia francúzskej koloniálnej éry Vás správne naladia a môžete pokračovať v ceste. Po meste premáva električka, ktorá spája všetky dôležité záchytné body s vlakovou stanicou. Najvýznamnejšou pamiatkou Kasablanky je bezpochyby Mešita Hassana II., ktorá bola postavená na počesť 60-tky bývalého monarchu Hassana II. z verejnej zbierky. Mešita je postavená na skale nad oceánom, čím symbolizuje slová Koránu, podľa ktorého bol Boží trón vystavaný nad vodou ako píše Lonely planet. Obrovské nádvorie mešity je stále plné ľudí, ktorí obdivujú mohutné vlny Atlantiku ako narážajú na pobrežie. Tento výhľad na besné vlny, ktoré plnou silou udierajú na útesy naozaj stojí za to. A domáci to vedia. A vedia to aj tí, ktorí sa tam prichádzajú pozrieť. Keď sa zapozeráte pozornejšie, uvedomíte si svoju nemohúcnosť voči prírode, skloníte sa pred majestátom a obdivujete odvahu španielskych a portugalských moreplavcov z čias námorných objavov, keď sa vydali na rozdivočený oceán za túžbou poznania.

 

Politickým centrom Maroka a sídlom kráľa je Rabat. V Rabate som sa zdržal iba jeden deň, chcel som si len pozrieť mauzóleum marockých kráľov a prestúpiť na autobus na sever, do mestečka Chefchaouen. Mauzóleum naozaj stojí za to, nádvorie je strážené čestnou stážou na bielych koňoch a na nádvorí nájdete nedokončenú mešitu a mauzóleum, kde je pochovaný otec a dedo súčasného kráľa. Keď som prichádzal k hrobke, všimol som si dve ženy, ktoré si zjavne všimli aj mňa a rútili sa ku mne. Jedna z nich mi surovo vytrhla ruku, druhá sa začala vypytovať, kto som, odkiaľ som. Ruku som okamžite stiahol, keď som zbadal špinavú striekačku, ktorou sa snažila dostať na moje predlaktie. Vysvetlila mi, že je to tradičná berberská hena, že prináša šťastie a že nemôžem z Maroka odísť bez toho, aby mi tam nenakreslila symboly šťastia a moje meno v tradičnom písme. Po dokreslení mi s úsmevom naúčtovala 20€ za milú kresbičku a ja som ju hneď vyviedol z tohto životného omylu. Nepomohlo jej ani presviedčanie, že Francúzi sú ochotní dať aj 50€, že je tehotná, ani to že kričala. Dal som jej 5dirrhamov, čo je 50centov a ignorujúc budúcu mamičku, odišiel som. Koniec koncov, aj tak zarobila. Na Rabat si môžete vyhradiť aj viac času- najmä ak si chcete pozrieť mestečko na druhej strane rieky Oued Bou Regreg- Salé, v ktorom akoby sa zastavil čas a navždy zostalo v dobe korzárov a unesenej Angeliky.

 

Z Rabatu pokračuje železnica do Tangeru, takže do Chefchaouenu sa musíte vybrať autobusom. V Maroku operuje niekoľko autobusových spoločností, turisti väčšinou využívajú CTM alebo Supratours. Tieto spoločnosti poskytujú oveľa kvalitnejšie služby ako ostatné spoločnosti, samozrejme sú o pár eur drahšie, preto ich využívajú najmä turisti alebo zámožnejší domorodci. Nie je autobus ako autobus, pochopil som, keď som si vybral náhodnú spoločnosť na prepravu z Rabatu do Chefchaouenu. Autobus mal odchádzať o 15.00 z nástupišťa číslo 7, no ako to už v Maroku býva, žiaden autobus neprichádzal. Samozvaný navigátor na autobusovej stanici ma poslal k plechovému plotu, odtiaľ ide môj autobus o 17.00, nie z nástupišťa 7 a nie o 15.00. Ocitol som sa v chaose, kde sa za hodinu premlelo viac autobusov, ako máme na Slovensku. Prisadol som si k tete Berberke, ktorá mi potvrdila odchod môjho autobusu avšak už až o 17.30. Bol som prekvapený, že rozprávala anglicky, koniec koncov kto chce v Maroku prežiť, musí rozprávať jazykom turistov. Keďže v Maroku je maximálne neslušné konzumovať bez toho, aby ste ponúkli svojich spolusediacich v autobusoch, vlakoch, v mojom prípade na betóne pod plechovým plotom na nevyznačenom nástupišti pre autobus, ponúkol som svojej spolusediacej jednu časť čokoládovej tyčinky, za čo mi ona ponúkla to jediné, čo práve mala - dopiť jej kávu, za čo som som jej len poďakoval. Po pár minútach sa moja spoločníčka vyparila aj so svojou mobilnou skladacou stoličkou. Zostal som tam sedieť sám uprostred davu ľudí, ktorí čakali na autobus. Ľudia prichádzajúci a odchádzajúci: niektorí prišli do Rabatu s nádejou na lepšiu budúcnosť, iní odtiaľto sklamaní odchádzajú, niektorí len žobrú a čakajú, kým omrvinky od tých bohatších spadnú aj k ich nohám a napokon sú tu tí, ktorí len sedia a popíjajú mätový čaj. Takto žijeme všetci, ibaže v niektorých oblastiach zeme očakávame viac a väčšie omrvinky a spoločným cieľom je mať dobrý život, ale keďže ten nedokáže nikto definovať, stále sa živíme nádejou a ženieme sa za omrvinkami, až kým na konci našej púte zistíme, že všetko to najdôležitejšie je nezhmotniteľné a všetko ostatné je márnosť. Vanitas vanitatum.

Autobusy prichádzali a odchádzali a môj sa okolo 19.00 zjavil, nalodil som si batožinu a po polhodine státia sme sa konečne pohli. V Maroku si každý zarába ako môže, preto sa nedivte keď do autobusov prichádzajú náhodní predajcovia čohokoľvek - od čínskych hračiek až po domáce koláče. Každý obchoduje s tým, čo ma. Takto funguje obchod v Maroku.

 

Autobus opúšťa stanicu v Rabate a ubieha oproti zapadajúcemu slnku severovýchodne do Chefchaouenu. Autobus stal asi v každej tretej dedine a okolo pol 3 nad ranom sme ešte s jedným manželským parom s asi polročným bábätkom v autobuse dorazili do Chefchaouenu. Toto nebol ideálny čas hľadať po meste s mapkou môj rijád, v ktorom som si rezervoval 2 noci v meste, ktoré bolo v minulosti marockým hašišovým centrom, tak som zo stanice zobral prvý Petit Taxi za 10dirhamov. Taxikár ma vyhodil pred branou do Mediny a niekde v jej bludiskách som mal bývať. Našťastie, prvý okoloidúci sa mi pochválil že v mojom rijáde brigáduje a že ma tam nezištne odprevadí, čo by napríklad v Marrakéši nebolo reálne. Rozospatý majiteľ mi prišiel otvoriť, niekoľko krát mi povedal, aby som nerobil hluk, že "všetci spia" a dal mi kľúče od mojej izby. Celý rijád bol vystavaný v tradičnom marockom štýle, ani v izbe nechýbali kachličky, oblúky ratanové stoličky a lampy z ťavej kože. Bol to najčistejší a najkrajší rijád, aký som v Maroku zažil, hoci bol najlacnejší a za ten v Kasablanke som platil západoeurópske ceny. Naplnený akýmsi pocitom spokojnosti, že som šťastlivo bez akejkoľvek ujmy došiel na túto posteľ som si ľahol a zaspal. Avšak na ten pocit nezabudnem nikdy. Všetko bolo dobré.

 

Keď som sa ráno vyštveral na terasu, teda na strechu, vedel som, že kvôli tomuto malebnému mestečku ihneď škrtnem z itinerára Meknés a možno aj Fés, len aby som tu mohol zostať dlhšie. Žiadne iné miesto, ktoré som doteraz navštívil nebolo tak autentické ako toto. Pohľad na terasovito vystavané modré domčeky pod pohorím Rífu, ktorý sa teraz ukrýval pod oparom mi navždy zostane v pamäti. Milión ľudí prežije milión pocitov a vysloví milión názorov. Ja som v tomto mestečku zabudol, že som v Maroku sám. Ziskuchtivých podliakov z mesta vystriedali úprimné tváre, budovy sa zmenili na hory a smog na opar, ktorý dodával Rífu juhoamerický vzhľad. Na uliciach stretávate väčšinou ľudí v tradičnom ručne vyrábanom oblečení a v medinách vás nikto nasilu neťahá do svojho obchodu ako v Kasablanke. Chefchaouen je tolerantný a plný pokoja. Ak sem prídete načerpať silu, dá vám ju; ak chcete pokoj, dá vám ho. Po jeho uliciach sa preháňajú predavači zázračných kobercov, po jeho lúkach asi 10-roční chlapci na koňoch, ktoré po celom dni na paši berú ustajniť domov a po jeho dolinách ženy s čerstvými bylinkami a domácim mliekom, ktoré predávajú v úzkych uličkách modrej mediny. I keď títo ľudia nemajú toľko hmotného majetku ako ich európsky bratia na severe, predsa toho majú viac. 

 

 

Pri raňajkách som sa zoznámil s majiteľmi rijádu. Boli to Angličania, ktorí sa do Maroka presťahovali, odkúpili budovu, ktorú opravili, zreštaurovali a premenili na tradičný marocký rijád. Organizácia a čistota v celej budove sú na špičkovej britskej úrovni a cena je viac než prijateľná. Ostatní hostia, ktorí raňajkovali boli tiež európskeho pôvodu, tak sme si pri raňajkách vymenili pár zážitkov a rád z Maroka spolu so starším manželským párom z novozélandského Aucklandu, ktorí práve prišli z Merzougy na juhovýchode, kde som mal namierené aj ja. Po raňajkách som chytil autobus do Tetouanu, odkiaľ som pokračoval ďalším autobusom do mestečka Fnideq. Chcel som sa totiž dostať do španielskeho mesta v Maroku, do Ceuty. Zaujímalo ma, ako asi môže vyzerať španielske mesto v Maroku, kúsok Európy v Afrike. Z Fnidequ je najrozumnejšie zobrať taxík, ktorý vás dovezie na hranicu. Musíte si uvedomiť, že táto hranica oddeľuje pomerne chudobné Maroko od Európskej únie, a preto je naozaj prísne strážená. Nenechajte sa oklamať od ľudí, ktorí sa Vám cestou k hranici budú snažiť predať formulár k vycestovaniu z krajiny, ten Vám totiž dajú zadarmo na hranici. Keď som prešiel kontrolou marockej strany, čiže bez kontroly, pokračoval som s davom Marokáncov k európskej časti hranice, avšak tu to už brali vážnejšie. Španielska polícia obuškami bila úbohý dav Marokáncov, ktorí sa snažili preniknúť hranicou bez víz a všade naokolo vládol veľký zmätok. Nikde naokolo som nevidel žiadneho Európana, avšak jednému černochovi, ktorý kričal po migrantoch som ukázal európsky pas a posunul ma k policajtom, ktorí ma pustili ďalej. Ani to nebolelo a pozeral som sa na veľkú modrú tabuľu s kruhom dvanástich päťcípich hviezd s nápisom ESPANA. Z hranice jazdí autobus hromadnej dopravy až na Plaza de la Constitución. Odtiaľ som sa prešiel na východ ku Casa de los Dragones (Dom drakov) a potom späť na Plaza de Africa. Veľmi pekné sú kráľovské hradby poblízku tohto námestia a určite oceníte európske potraviny, minimálne si uvedomíte kvalitu európskych potravín v porovnaní s marockými, ceny sú podobné ako na Slovensku. Ceuta je výnimočne mesto - po prekročení hraníc akoby ste sa ocitli v inom svete, žiadna chudoba a žobráci, ale typické španielske mesto na pobreží mora, v ktorom nechýbajú kvalitné reštaurácie a svetoznáme módne značky.

 

 

Cesta späť je omnoho pokojnejšia, keďže do Maroka sa snaží dostať oveľa menej ľudí ako z neho. Zaujalo ma, že niektorí Maročania sa predsa mohli bez problémov dostať do európskej časti. Boli to ženy, ktoré s plátenkami putovali niekoľko kilometrov, len aby svoj tovar predali na európskej strane hranice. Možno na to mali špeciálne víza. Taxikár, ktorý ma viezol na hranicu, sa mi pochválil, že jeho žena chodí každý deň do Ceuty predávať tovar. Ráno prídu, ale večer musia odísť. Takto to funguje.

 

Z hranice sa dá ísť priamo do Tetouanu bez zastávky vo Fnidequ medzimestským taxíkom za smiešnych 17 dirrhamov (cesta z Tetouanu ma vyšla dokopy asi na 50 dirrhamov), čo je asi 1,5€ a tento úsek je dlhý asi 35km. Bol to vtipný a zaujímavý zážitok. Keď som sadal na predné sedadlo bieleho Mercedesu, vzadu už sedeli dve ženy. Taxikárovi som dal 17dirrhamov a on len poznamenal, že odídeme, keď sa naplníme a že to nebude trvať dlho. Zabuchol dvere a ďalej kričal na ženy vracajúce sa zo Španielska: Tetouan, Tetouan! Asi o tri minúty sa vzadu otvorili dvere, sadla si tretia žena a tešil som, že už vyrazíme. Avšak, biznis je biznis a biznis sa robí vo veľkom. Preto potrebujeme ešte ďalších cestujúcich do nášho 5-miestneho taxíka, hoci kapacita je už naplnená. O pár minút taxikár usadil dozadu ďalšiu ženu a tak sa štyri ženy tlačili na seba a ja som bol rád, že sedím vpredu. Ale taxikár sa rozhodol do Tetouanu zvolávať ďalej. Nemali sme za sebou ani žiaden prívesný vozík, preto mi nebolo jasné, čo sa bude diať. Maroko je plné prekvapení a preto som sledoval, kde usadí obéznu tetu v berberskom kroji s bielou Nokiou v ruke. Otvoril moje dvere, rukou naznačil nech sa posuniem tak ďaleko ako sa to dá a teta Berberka sa usadila ku mne. Konečne sme sa pohli, i keď bol problém s preradzovaním kvôli môjmu kolenu, ale cesta ubehla veľmi rýchlo. Jediné, čo naozaj ľutujem je, že som sa vtedy nepremohol urobiť jednu krásnu selfie fotku.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.

NITRA

Na R1 budú nové odpočívadlá, plánujú ich navzájom prepojiť

Miesta budú určené aj pre kamióny zásobujúce Jaguar.


Už ste čítali?