Na juh.

Autor: Frederik Orenčák | 29.9.2014 o 9:18 | Karma článku: 3,65 | Prečítané:  390x

Z Chefchaouenu sa mi odchádzalo naozaj ťažko. Toto mesto ma svojou priateľskou atmosférou očarilo a dodávalo mi počas pobytu v Maroku aspoň minimálny pocit bezpečia a istoty za hradbami modrej mediny. Teraz som sa mal vybrať na opačný kus krajiny a vymeniť krásne hory za vyprahlosť púšte a svieže modré mesto za hlinenú prašnú dedinu Hassi Labied, to všetko so zastávkou v kráľovskom meste Féz.

Autobus do Fézu prišiel s polhodinovým meškaním a bol som rád- najmä preto, že asi tretina posádky autobusu počas cesty zvracala. Nevädno, či sa všetci zúčastnili jednej svadby a kuchár čosi podcenil, avšak toto autobusové dobrodružstvo by som mu doprial zažiť namiesto mňa, návštevníka ich vzácnej zeme. Môj čas vyhradený na zoznámenie sa s Fézom bol obmedzený a zredukovaný na jeden deň, a aj keď možno mnohí budú protestovať aký je to kultúrny zločin voči tomuto mestu, mne to bohate stačilo.

Po odložení batožiny v úschovni na stanici na mňa vybehli asi piati sprievodcovia, ktorí pre mňa mali to najlepšie ubytovanie na svete so všetkým, čo potrebujem. Určite ho majú pripravené aj pre vás. Takýchto sprievodcov musíte odbíjať ako baseballové loptičky, pretože sú nesmierne dotieravý a kým nedostanú províziu vo výške, akú si sami určia, tak vám nedajú pokoj; preto sa musíte tváriť sebavedomo, ako by ste boli vo Féze ako doma a odbiť ich, že tu nie ste prvý krát. Samozrejme, nie je ľahké tváriť sa tak, keď ste v tomto meste prvý krát. Užitočné je i varoanie, že títo sprievodcovia vám povedia, že váš hotel neexistuje a majú pre vás čosi lepšie- nenechajte sa oklamať a pustite sa do Fézu bez nich.

Féz je hrdé kráľovské mesto a nestojí o to, aby ste ho nazývali druhým Marrakéšom, Féz je totiž autentickosťou Maroka sám osebe. Keď prvý vládca marockej dynastie Idrís I. zistil, že jeho hlavné mesto Volubillis je primalé pre majestát jeho trónu, tak  položil základy nového mesta severne od Vysokého Atlasu. K berberským obyvateľom sa po čase pripájali prisťahovalci z oblastí Andalúzie a dnešného Tuniska a mesto začalo kultúrne aj architektonicky rozkvitať, čomu prispelo aj založenie univerzity. Maročania vnímajú Féz s úctou ako sebavedomé mesto, čomu prispieva aj fakt, že manželka súčasného marockého kráľa pochádza práve z tohto mesta a kráľovská rodina tu trávi pomerne veľa času.

 

Medina Fés al-Bali je obohnaná krásnymi hradbami a pod svoj patronát si ju zobralo aj UNESCO. Veľmi ma zaujala mozaikovito vykladaná brána, ktorá majestátne víta každého, kto vstupuje do mediny.

Samotná medina je jedinečná v celom Maroku a oplatí sa len tak blúdiť po jej úzkych uličkách, potkýnať sa o pobehajúce sliepky a stretávať mečiace kozy, obchodníkov ponúkajúcich údajne najlepší tovar na svete vo svojej kategórii. Uprostred mediny je skryté námestie s veľkými garbiarskymi nádobami s farbou, kde sa farbí koža. Na samotné námestie sa dostať ťažko, ale je na naň velmi pekný výhľad z budov, ktoré ho obklopujú. Keď nenatrafíte na piatok,  tak môžete pozorovať ako sa koža farbí a samozrejme budete aj intenzívne cítiť všadeprítomný smrad z kože. Počas svojho pobytu som sa nestretol s tým , aby niekto z miestnych rozprával plynulo anglicky, až kým som nevošiel do CaféClock- perfektnej reštaurácie, ktorá tak trochu pripomína marockú obdobu reťazca HardRock Café. Po tom, čo som sa obživil vynikajúcim Camel Burgerom, som sa ešte poobzeral po medine a večer nastupoval do autobusu smerujúceho na juh. Tam, kde sa už ďalej ísť nedá.

Autobus zastavil okolo šiestej ráno uprostred dediny Rissani, teda ak môžem túto hlinenú osadu v piesku takto nazvať. Hneď si ma vyhliadol zavalitý pán v bielom arabskom oblečení, ktorý pripomínal skôr emiratského šejka, ako kočovného Tuaréga z divokej Sahary a ponúkal mi odvoz za „symbolických“ desať eur do 40km vzdialenej dedinky Hassi Labied, kde som sa potreboval dostať. Pseudošejk, moja jediná živá možnosť dostať sa do Hassi Labied, mi už ukladal veľký vak do svojho auta a po vyplatení 110 dirrhamov sme sa pohli ďalej. V Maroku však nie je nič také jednoduché, ako by sa na prvý pohľad zdalo- za zaplatenie nemusíte hneď dostať tovar alebo službu, za ktorú ste zaplatili, pretože Berberi i Arabi obývajúci tento kúsok zeme na pobreží severozápadnom pobreží čiernej Afriky sú skvelými obchodníkmi. Zastavili sme na čerpacej stanici a môj osobný šofér mi oznamuje, že budeme čakať ešte jednu hodinu na ďalší autobus, na viac turistov, na viac dirrhamov zaplatených za jednu cestu mojim smerom. Únava a viac než týždeň strávený v Maroku s Maročanmi a ich spôsobmi, ich láske k peniazom a nevyčerpateľnou chuťou obabrávať mi dodali síl povzniesť sa nad to, nezblázniť sa a čakať. Po hodine počúvania moslimského immáma z kazety v bielom džípe, po tom čo mi ukázal pseudošejk vo svojej malej Nokii kontakty na Agnieszku z Poľska a Zuzku s Milanom z Česka, ktorí boli tak priateľskí, že mu na seba nechali kontakt, sme sa presunuli k autobusu, z ktorého nevyšiel jediný turista. Sklamanie pre zárobkuctivca, nádej pre turistu zo stredoeurópskej krajiny pod Tatrami, že sa už pohneme. Avšak, keď sa jedná o biznis, obyvateľstvo severnej Afriky nepozná hranice- vraj nepôjdem jeho džípom, pôjdem s jeho kamarátom, ktorý je taxikár. S taškou sa presúvam, viac sa mi hádať ani neoplatí, peniaze späť nedostanem a taxík nenájdem sám- vezie ma ku kamarátovi, pri ktorom čakajú dvaja ďalší muži. Šofér, ktorý sa hrá ne miestneho vodcu a vozí turistov za európske devízy, vyplatil taxikárovi 20dirrhamov za mňa, necháva nás tam stáť a so želaním najkrajších zážitkov odchádza. Pri taxíku zostávame štyria- šofér, starý Tuarég, Berber a ja. Pravidlo Maghribu- taxík sa pohne, až keď je naplnená jeho kapacita, resp. ak je každé sedadlo zaplatené, preto siaham do vrecka a dávam šoférovi 20dirrhamov, aby som konečne opustil Rissani, ten sa pousmeje s chrupom hodným dentálnych výstražných plagátov a konečne na prednom sedadle starého Mercedesu opúšťam, oklamaný a podvedený vybabrancom v bielom plášti, nahnevaný na celé Maroko v duchu nadávajúc, dedinu ovládanú klamárom šejkom - šoférom. V aute som nadviazal rozhovor so spolucestujúcimi, ktorí mi hovoria, že som naletel ako jeden z mnohích turistov miestnemu podvodníkovi. Rozhorčenie hasím iba s myšlienkou, že každému sa všetko vráti. Veď karma ho dolapí.

Naša cesta z Rissani viedla cez púštnu cestu, kde sa po prašných pláňach bez jedinej zelene premával stáda tiav. Zážitok, ktorý sa oplatí vidieť. Konečne prichádzame do dediny Hassi Labied, do môjho guesthousu. Majiteľ rozpráva perfektne po anglicky, ponúkne ma bohatými raňajkami a dohodneme sa, že večer o piatej sa stretneme pred budovou- mám si zobrať aspoň dva litre vody a pokrývku hlavy. Stretneme sa pri tamtom strome- tam bude uviazaná moja ťava.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.

NITRA

Na R1 budú nové odpočívadlá, plánujú ich navzájom prepojiť

Miesta budú určené aj pre kamióny zásobujúce Jaguar.


Už ste čítali?